RAJ V DUŠI

            Tento príbeh sa odohral počas mojich vysokoškolských štúdií:
            Keď som si u vodiča autobusu kupovala lístok, namiesto stanice, do ktorej som sa chcela dostať, som mu oznámila ako cieľ svojej cesty stanicu podstatne bližšiu. V tom čase som sem-tam takto cestovala v snahe nejakú tú korunku si ušetriť. Došli sme do dedinky, kde som mala vystúpiť. Vodič, taký mladý chalan, chvíľu čakal a vo svojom zrkadle hľadal pohľadom, kam som si sadla. Naše oči sa stretli. Vstal, podišiel ku mne a pred plným autobusom sa ma rázne opýtal: „Chceli ste predsa vystupovať, nie?!“ „Ach, to sme už tu? Áno, prepáčte, neuvedomila som si to...“, odpovedala som a s nevôľou som vystúpila. Bolo mu jasné, s kým má dočinenia a patrične mi to dal najavo. Pohľady všetkých ma vyprevádzali von.
            Vôbec som nebola nadšená tým, že som sa ocitla v tejto „diere“. Vedela som, že odtiaľto mi autobus domov tak skoro nepôjde. Tušenie ma nesklamalo – najbližší tadiaľto prechádzal asi o štyri hodiny a aj to len do najbližšieho mesta. Za ten čas sa tu unudím.
            Moja nasledujúca cesta viedla do miestnej krčmy. Tam som si objednala veľkú čapovanú dvanástku a „na ex“ som ju hodila do seba pred zrakmi prítomných chlapov. Potrebovala som otupiť pocit hanby zo vzniknutej situácie.
            Na kopci som zazrela železničnú trať a malú búdku, ktorá mala byť železničnou stanicou. V obtiahnutej minisukni a vysokých lodičkách som sa vydriapala hore kopcom, kde som akýmsi zázrakom stretla železničiara. Ten ma nepotešil. „Vlak? Dušinka, ten tadiaľto chodí len dvakrát do dňa a dnes už nepôjde...“
            Mala som chuť do niečoho poriadne kopnúť a schuti si zanadávať. Namiesto toho som si nešťastne sadla na zem, veď niekde tento čas budem musieť prečkať. Ako som sedela, všimla som si, že je vôkol mňa množstvo krásnych farebných kvetov. Bola skorá jeseň, včielky poletovali z jedného na druhý a svojím bzukotom pretínali to úžasné ticho. Hneď blízko mňa rástli divoké jablone husto obsypané svojimi plodmi. Slnko sa striedavo opieralo o moju tvár, striedavo vysielalo spomedzi oblakov svoje lúče na okolité hory. Z výšky, do ktorej som sa pred chvíľou tak znechutene vyštverala, som ich s úžasom pozorovala.
            Premenená atmosférou veľkomesta, v ktorom som roky študovala, som už dávno prestala vnímať, aké krásy v sebe skrýva prichádzajúca jar či odchádzajúca jeseň. Iné lákadlá pretvorili moje myslenie a konanie, i keď časom som z nich zažívala mnohé sklamania a v duši sa uhniezdil pocit prázdnoty...
Do ticha a pokoja som dávno prestala vstupovať. Pocítila som, ako mi to chýba. Začala som sa modliť. Po dlhom, veľmi dlhom čase, som prijala pozvanie do Božej prítomnosti a stále sa sýtiac pohľadmi na okolitý (pre mňa) raj som odpovedala Bohu na jeho lásku svojou túžbou po niečom inom, po niečom hlbšom ako som predtým žila.
Nejaký ten mesiac, rôčik ešte trvalo, kým som Bohu povedala svoje „áno“ bez výhrad. Viem však, že naše stretnutie v „zapadnutej diere“ k môjmu rozhodnutiu významným spôsobom prispelo.
            Dnes sem-tam prechádzam svojou zabudnutou dedinkou. Márne sa snažím nájsť to miesto, ten kúsok raja, ktorý mi Boh na chvíľu daroval. Je tam niekoľko lúk plných kvetov, na ktorých rastie niekoľko divých jabloniek. Sú to obyčajné lúky, akých sú na Slovensku tisíce. Nikdy nezabudnem, že na jednej z nich som sa stretla s Bohom. A to, že ju neviem presne nájsť, mi pripomína jednu pravdu – že raj nie je miesto, ale stav duše.